Vážený pán Andreas, v oblasti poisťovníctva pracujete už viac ako dvadsať rokov. V UNIQA ste spolu so svojím tímom zodpovedný za oblasť udržateľnosti, etiky a verejných záležitostí. Pokiaľ pochádzate zo sveta financií a účtovníctva, tak ako aj vy, ste zvyknutý na prísne predpisy. Momentálne sú udalosti na úrovni EÚ presýtené smernicou o vykazovaní informácií o udržateľnosti podnikov (Corporate Sustainability Reporting Directive, skrátene CSRD), zákonom EÚ o dodávateľskom reťazci (smernica o náležitej starostlivosti podnikov v oblasti udržateľnosti, Corporate Sustainability Due Diligence Directive, skrátene CSDDD) a smernicou o ekologických tvrdeniach. Je tu veľká dynamika. Na druhej strane existujú aj kritické stanoviská: Tvrdia, že regulácia nadmerne zaťažuje, obmedzuje konkurencieschopnosť a brzdí hospodársky rast v EÚ. Aký je váš názor?
Andreas Rauter: Nariadenie je potrebné z jedného jednoduchého dôvodu. Spoločnosti sa neprispôsobia alebo sa neprispôsobia dostatočne rýchlo, ak to zákon neustanovuje. Obchodné modely, ktoré už nie sú z dnešného pohľadu komplexnej udržateľnosti najetickejšie, ale naďalej prinášajú dobrý zisk, sa často dobrovoľne nemenia – kým to nepoškodzuje reputáciu. Aby sme však dosiahli naše environmentálne ciele alebo našli riešenia klimatických zmien, potrebujeme aktívne kroky a rýchle zmeny. Časový rámec je krátky a regulácia je jedinou zárukou, že sa niečo rýchlo udeje.
Samozrejme otázku, či je to rozumné, alebo ide len o výstrel do vzduchu, posudzujú jednotlivé spoločnosti rôzne. Z môjho pohľadu už táto otázka nie je aktuálna. Udržateľnosť v podnikaní je veľkým imperatívom EÚ. Dvadsaťsedem členských štátov jednoducho pre svojich občanov špecifikuje, že pre podnikanie platia zákazy a prísne pravidlá. Zároveň však ukazuje, ako postupovať na ceste k udržateľnosti. Nasledovanie tejto cesty je pre podniky určite veľkou príležitosťou a potenciálnym faktorom úspechu, pretože takáto transformácia si vyžaduje čas, preniká hlboko do spoločnosti a nedá sa rýchlo kopírovať. Nie všade ale existuje potrebná dôvera, že je to tak. Tam, kde sa upúšťanie od neudržateľných alebo hnedých obchodných modelov darí príliš slabo alebo nedostatočne rýchlo, je potrebný tlak, rovnaký pre všetkých. Príslušné zákony ho zabezpečujú.
Videl by som to skôr takto: Európe sa s CSRD podarilo urobiť niečo výnimočné, a to aj v medzinárodnom porovnaní. Dvanásť európskych štandardov vykazovania informácií o udržateľnosti (ESRS) totiž veľmi presne a štruktúrovane predpisuje, ako a čo sa musí zverejňovať. ESRS sa vyznačujú tým, že idú do veľkej hĺbky a zabezpečujú určitý stupeň porovnateľnosti. Sú viac orientované na aplikáciu než na princípy. V konečnom dôsledku ako čitateľ presne vidím, ako sa spoločnosti darí v oblasti udržateľnosti, a ako sú zodpovedané dôležité otázky: Existujú nejaké stratégie a ciele v oblasti udržateľnosti a ako vážne sa plnia? Existujú akčné plány a kľúčové ukazovatele výkonnosti (KPIs)? Existuje stimulácia prostredníctvom mzdy? Ak nie, dá sa predpokladať, že spoločnosť sa o udržateľnosť nemôže až tak veľmi zaujímať. Samozrejme, že sa to berie ako obviňovanie. Ale je rozdiel, keď sa skloňujú veľké frázy o udržateľnosti a cieli, ale komunikácia v súlade so štandardmi je len málo hmatateľná.
Ako treba chápať ESRS v kontexte CSDDD a do akej miery sa tieto smernice prelínajú?
Podrobné zverejnenie na základe ESRS, t. j. podľa prísnych pravidiel, je jedna vec. Druhou je CSDDD a stanovenie kvalitatívnych požiadaviek na dôkladné riadenie spoločnosti. Tento vývoj veľmi vítam, pretože CSDDD ukazuje, ako sa má náležitá starostlivosť chápať a žiť. Článok 15, o ktorom už hlasoval Parlament EÚ, tu tlačí veľké spoločnosti ku stene: ciele udržateľnosti, ktoré spoločnosť uvádza vo svojich správach, sa musia plniť. To v súčasnosti neprichádza do úvahy. Okrem toho musia podniky pomôcť formovať európsku transformáciu na udržateľné podnikanie v rámci svojho odvetvia.
Veľmi vítam aj dôrazné zavedenie náležitej starostlivosti v oblasti riadenia. Za CSDDD sú zodpovedné najvyššie orgány, t. j. dozorná rada a predstavenstvo. Náležitá starostlivosť má byť zakotvená vo všetkých procesoch s príslušnými politikami. Následne CSDDD zabezpečuje, aby ste sa v hodnotovom reťazci zaoberali tým, ako sa napríklad zaobchádza so zamestnancami, za akých podmienok prebieha výroba a čo to znamená pre životné prostredie. Štandardné zmluvné ustanovenia potom upravujú, ktoré pravidlá slušného správania sa očakávajú od zákazníkov a dodávateľov. To znamená, že požiadavky na udržateľnosť presahujú vlastné hranice podniku. V prípade nedodržania povinnosti starostlivosti môžu byť uložené administratívne sankcie. Okrem toho musia byť teraz k dispozícii plány, ako reagovať v prípade zistenia porušenia. CSDDD myslí dopredu a je mimoriadne obozretná.
Často sa hovorí, že sme v medzinárodnej konkurencii. Mnohí ľudia, ktorí sa pozerajú za hranice EÚ, považujú reguláciu za nevýhodu pre tu sídliace hospodárstvo. Čo si myslíte o tomto tvrdení?
V diskusii o hospodárskej súťaži sú pre mňa v súvislosti s udržateľnosťou dôležité najmä tri aspekty.
Po prvé: Udržateľnosť nie je projektom EÚ. Medzi kontinentmi už dávno existuje konkurencia, hoci prístupy sa líšia. Napríklad USA vynakladá veľké finančné prostriedky a jednoznačne sa zameriava na stimuly. Takto láka vedcov, podnikateľov a začínajúce podniky do Spojených štátov. Nepracujú toľko so zákazmi ako my v EÚ. Ale otázkou stále zostáva: Ako rýchlo opustia hnedé obchodné modely? Naozaj môžu zelené stimuly stačiť? Alebo je aj tu potrebný postih, napr. prostredníctvom cien uhlíka? Čína paralelne pracuje aj na technologických riešeniach a získava tu pomerne veľkú silu, čo možno vidieť napríklad na ponukách v oblasti e-mobility a dovozu do EÚ v automobilovom sektore alebo v oblasti fotovoltaických technológií.
Sme súčasťou celosvetových pretekov. Otázka teda neznie, ktorý kontinent sa zaoberá udržateľnosťou, ale: Ako to všetko teraz ovplyvňuje spoločnosť, ktorá podniká len v Európe alebo je aj celosvetovo aktívna? Ako môžu spoločnosti konať inteligentne a prispôsobiť sa potrebám svojich zainteresovaných strán? To je podstata veci. Ide o seriózne, dlhodobé a čestné zosúladenie. Darovať niečo raz za rok alebo sa zúčastniť na nejakom okrúhlom stole a zverejniť pekné fotografie, ale potom pokračovať v bežnom podnikaní, ktoré nezodpovedá tomuto obrazu už nefunguje. Príklad: Nemôžem na jednej strane verejne vystupovať so záväzkami v oblasti rodovej rovnosti a rozmanitosti a potom podnikať v krajinách, ktoré nerešpektujú ľudské práva. Vyvesená dúhová vlajka v kancelárii nie je dôveryhodná a dokonca je kontraproduktívna, čo ma vedie k ďalším dvom bodom.
Zvyšovanie regulácie má sociálny efekt, pretože demonštruje, že pravidlá sa sprísňujú. To ovplyvňuje nás všetkých a odráža sa to napríklad v našom vlastnom spotrebiteľskom správaní. A potom je tu ešte jeden dôležitý aspekt: kvalifikovaní pracovníci sú veľmi žiadaní. Najmä mladá generácia si veľmi dobre rozmyslí, kde chce pracovať. Navyše, mladí ľudia sú budúcimi nositeľmi rozhodnutí, čo má opäť pozitívny vplyv na celý vývoj. Takže po druhé: Pri diskusii o udržateľnosti nesmieme zabúdať na súťaž o najlepších pracovníkov a ich hodnotové systémy, pričom táto súťaž prebieha aj cez hranice.
Po tretie: zelené spoločnosti hľadajú správneho partnera a veľmi starostlivo si premyslia, s kým budú obchodovať. Najlacnejšia cena tu nefunguje. Spoločnosti s perspektívnym prístupom a dobrými úmyslami majú zaujímavé vyhliadky v oboch smeroch – u zákazníkov aj dodávateľov. Poctivý záväzok k udržateľnosti zvyšuje atraktivitu spoločností, ktoré sú v procese transformácie ďaleko vpred. Je veľmi pravdepodobné, že tento vývoj bude narastať, a to aj pod vplyvom regulácie. Okrem toho existuje tlak zo strany zainteresovaných strán a spory s mimovládnymi organizáciami, ktoré podrobne poznajú právnu situáciu a povinnosti. Nevedomosť teda tiež nie je argumentom na pokračovanie v doterajšom postupe. A ak sa dozviem o negatívnych problémoch alebo som zapletený do škandálov, o ktorých často široko informujú médiá, musím sa tomu ako podnik postaviť čelom. A musím tiež akceptovať, že to má negatívny vplyv na zamestnancov, zákazníkov a ďalšie dôležité zainteresované strany.
Ak zvážite všetky tieto aspekty, rýchlo Vám bude jasné, že ignorantské riadenie nie je cestou vpred, a táto argumentácia je veľmi dobrá na presvedčenie interných rozhodovacích orgánov, ktoré ešte nie sú dostatočne motivované v súvislosti s udržateľnosťou.
So všetkými právnymi zmenami a zákazmi: Ako sa nám v EÚ darí podporovať dobré príklady v podnikoch a aká je tu úloha bankového a poisťovacieho sektora?
Toto je veľmi dôležitý bod, o ktorom sa často diskutuje. Som presvedčený, že spoločnosti potrebujú oboje: zastaviť to zlé a podporiť to pozitívne. Celá diskusia o udržateľnosti v EÚ určite nie je výlučne o tom, aby sa zabránilo negatívnym účinkom prostredníctvom zákazov, ale je aj o tom, aby sa konalo správne. To sa už momentálne podporuje dotáciami. Hranica, čo je dobré a čo zlé, je však samozrejme nejasná. Motivovanie ľudí k správnemu konaniu si vyžaduje aj zmenu myslenia. Všímame si to aj v našom odvetví.
V súčasnosti v bankách a poisťovniach diskutujeme o tom, ktoré pravidlá hry majú v celom tomto vývoji udržateľnosti vôbec zmysel. Ako systémovo dôležité odvetvie máme prísne pravidlá na zaobchádzanie s rizikami. Fungujúce riadenie rizík je nevyhnutné. Teraz si kladieme otázku, ako by sme mali v rámci diskusie o udržateľnosti narábať s kontrolnými prvkami „rizika a výnosu“. Rýchlo sa ukáže, že požiadavky na riadenie rizík sú v súlade s platnými predpismi.
V prípade zelených akcií, ktoré sú v súlade s taxonómiou EÚ (EU taxonomy), je možné držať menej vlastného kapitálu, napríklad preto, že riziko je tu klasifikované ako nižšie, zatiaľ čo napríklad v prípade hnedých akcií je stanovených 50 %. Prenesme to na konkrétny príklad: Akcie uhlia sú analytikmi klasifikované ako rizikovejšie, a preto potrebujú iné zabezpečenie. A podľa tohto princípu fungujú aj dlhopisy a iné nástroje na získavanie kapitálu. Požiadavka rizika automaticky zvyšuje atraktívnosť zelených produktov.
Pre riadenie rizík to však tiež znamená, že hodnotenie rizík založené výlučne na minulosti už nemôže byť užitočné, keď z regulačného prostredia prichádza toľko nových informácií. Oveľa zmysluplnejšie je analyzovať, ako sa spoločnosť pohybuje v rámci koridoru udržateľnosti EÚ a ako ďaleko pokročila vo svojej transformácii. V dôsledku toho sa už údaje z minulosti nemôžu brať do úvahy v takej miere, ako to bolo predtým. Preto je potrebné prehodnotiť aj túto oblasť.
Pokiaľ ide o motiváciu, je tu teraz ďalší aspekt, ktorý považujem za dôležitý: Zverejňovanie informácií o udržateľnosti zahŕňa aj príležitosti vrátane speňaženia. To vyvoláva otázku, aké príležitosti si môžem ako spoločnosť zabezpečiť, ak dôsledne vynechám to zlé a zameriam sa na čisto udržateľný obchodný model. To nás privádza priamo k stratégii. Samozrejme, nie je to niečo, čo sa dá urobiť zo dňa na deň. Vyžaduje si to intenzívne skúmanie témy, pochopenie zainteresovaných strán a ochotu prijímať rozhodnutia na úrovni C. Povedal by som, že my v UNIQA sme v tejto oblasti už na veľmi dobrej ceste. Ale my sme toho tiež za posledné roky urobili veľa.
Akú úlohu zohral denkstatt na ceste UNIQA k udržateľnosti?
Ako kótovaná spoločnosť sme boli v tom čase na veľmi skorom začiatku a v priebehu rokov sa vybudoval vzťah dôvery. Prvé malé, ale veľmi prospešné kroky so spoločnosťou denkstatt sme urobili už v roku 2015. Namiesto tvrdých požiadaviek na udržateľnosť vytvorili základ dôvery tým, že víťazne poukázali na potenciály a sprevádzali nás pri dosahovaní ďalších úspechov v oblasti udržateľnosti. Spolupráca nám pomohla zodpovedne, správne a primerane zverejňovať informácie s minimálnym vnútorným úsilím. Pre nás v tíme to bola veľká úľava a mne to umožnilo venovať sa strategickým otázkam, ktoré prirodzene zamestnávajú aj nás v UNIQA.
Dlhoročná spolupráca rovnako zmýšľajúcich ľudí na takejto dôležitej téme vytvára puto. A denkstattu sa podarilo držať krok s rastom témy udržateľnosti, ísť do väčšieho rozsahu a môžeme sa tešiť z toho, čo prinesie budúcnosť.
Zostaňme hneď pri budúcnosti. Udržateľnosť znamená aj zabezpečenie transparentnosti, a to prostredníctvom informácií a údajov. Kam sa v tejto téme posunieme v najbližších rokoch?
Myslím si, že účtovníctvo v tejto oblasti je už teraz veľmi smerodajné pre zverejňovanie informácií o udržateľnosti. Účtovníctvo pre mňa znamená, že vždy správne odráža realitu, a to isté musí byť zaručené aj v prípade údajov o udržateľnosti z dlhodobého hľadiska. Je to otázka automatizácie správy údajov. V nasledujúcich rokoch nám digitálne riešenia budú čoraz viac pomáhať prezerať údaje o udržateľnosti stlačením jedného tlačidla a porovnávať naše ciele so skutočnosťou. Odchýlky tak budú okamžite rozpoznateľné a kľúčové údaje budú k dispozícii denne, a to aj na externú komunikáciu. To následne znamená, že informácie o udržateľnosti by sa mohli zdieľať nielen raz ročne v správe, ale denne, napríklad na webovej stránke. Tým sa vytvorí úplne nová úroveň transparentnosti.
Som presvedčený, že technologický vývoj k tomu významne prispieva. Vezmime si príklad uhlíkovej stopy. Spoločnosť už musí byť schopná presne sledovať, kde sa nachádzajú hotspoty, koľko a akej elektrickej energie sa nakúpilo atď. V budúcnosti toto všetko podporia inteligentné zmluvy a technológia blockchain. Vývoj smeruje k tomu, aby sa údaje kontrolovali a ukladali centrálne a aby sa dali prezerať na relevantné účely. V EÚ teraz prebieha veľmi vzrušujúci vývoj, keďže vieme, že toto je budúcnosť.
Poďme ešte o krok ďalej na základe všetkých zmien, ktoré teraz prináša ESRS. Kde budeme o 30 rokov a kam sa zaradí oblasť poisťovníctva?
Určite budeme sledovať smer, ktorým sme sa teraz vydali: Povinné zverejňovanie a prísnejšie overovanie informácií prostredníctvom požiadavky na audit CSRD sú len začiatkom. To všetko povedie k emancipácii zainteresovaných strán, t. j. zákazníkov, zamestnancov, komunity investorov a verejnosti vo všeobecnosti. Verím, že spolupráca medzi zainteresovanými stranami sa posilní a ich záujmy sa budú ďalej zbližovať. Bude panovať čoraz väčšia zhoda v tom, že obchodné modely musia prinášať prospech celej spoločnosti. Európa sa v súvislosti s Európskou zelenou dohodou uberá absolútne správnym smerom, čo sa potvrdí aj v budúcnosti.
Myslím si, že je pre nás oveľa reálnejšie formovať budúcnosť prostredníctvom udržateľnosti a špičkovej technológie, než konkurovať Číne napríklad optimalizáciou nákladov. Ak sa pozrieme na medzinárodnú úroveň, myslím si, že zostávajúce hnedé hodnotové reťazce sa budú navzájom kanibalizovať a prinášať čoraz menšie marže. Tým, že v EÚ urobíme krok vpred, môžeme ísť príkladom a ostatní nás budú nasledovať. Na to však potrebujeme aj zdravú kombináciu výskumu, technologického pokroku a podchytenia toho, kam smeruje spoločnosť. Som si istý, že kritické hlasy potom budú čoraz tichšie a vytvorí sa konsenzus, že ako spoločnosť chceme ísť touto cestou.
Keď sa zamyslím nad budúcnosťou poisťovne UNIQA, navyše so sloganom „Žiť lepšie spolu“, musí sa to odraziť aj v spoločnosti. Musíme sa dôsledne venovať otázkam, ktoré spoločnosť potrebuje viac. Tam sa automaticky dostávame k perspektíve udržateľnosti, kde sa stretávajú environmentálne a sociálne otázky. A musíme si položiť veľmi zásadnú otázku: Prečo by mala byť UNIQA v budúcnosti ponechaná na okraji? Na pozadí zvyšujúcej sa transparentnosti by ľudia mali byť schopní povedať: „Áno, to je v poriadku. UNIQA to dokáže a robí to zodpovedne voči spoločnosti.“
Za 30 rokov nebude služba pozostávať len z poistenia a platby v prípade poistnej udalosti. Služba bude smerovať k podpore života. Vezmime si príklad starnutia a zdravia. Poisťovne by mohli prevádzkovať domovy dôchodcov a nemocnice, spolupracovať s výskumom a vedou a vytvárať ponuky presne prispôsobené potrebám spoločnosti. Mohli by to byť balíky služieb financované z daní, ktoré by sa potom uberali smerom k umiernenej podpore života. Samozrejme, na to je potrebná dôvera zainteresovaných strán, ktorú môžeme dosiahnuť len prostredníctvom čestných vyhlásení o udržateľnosti v súčasnosti, a to nás vracia k pôvodnej téme. Už teraz ide o poctivú snahu, ktorú nemožno odkladať do budúcnosti.
Veľmi pekne Vám ďakujem za rozhovor.
Aj ja ďakujem.
